Poznáte ten pocit? :)

Poznáte ten pocit, keď ste celkovo bez nádeje, že niekto váš svet môže ešte vôbec zmeniť? Ja ho poznám veľmi dobre. Netuším kedy som bola naposledy šťastná. Keď sa cez deň usmievam, tak po nociach plačem. Niekedy sa mi sníva, že môj svet niekto zlepší, ale potom si spomeniem na všetky moje sklamania a slzy sa mi znova nahrnú do očí. Snažím sa maskovať moje kruhy pod očami, aby sa ma nepýtali, či som náhodou dobre nespala. Toto by bolo pre mňa ešte dobré, ale keby sa ma niekto spýtal, či ma niečo netrápi tak by som mu nato nevedela odpovedať. Musím sa spoliehať sama na seba, pretože takto ma už viacerí sklamali. Nechcem, aby to znova využili iní a tak nikomu nič nehovorím, čo sa týka toho, že ma niečo trápi. Snažím sa nebrať okolie tak vážne, ale keď už sa sklamete x krát tak sa to nedá. Sklamanie, beznádej, samota z týchto slov mi behá mráz po chrbte. Niekomu prídu obyčajné, ale pre mňa sú to slová, ktorých sa bojím viac ako mojej vlastnej smrti. Teraz si určite všetci poviete, čo tak môže trápiť 13 ročné dievča, ale je toho veľa. Pre nikoho nie je potešujúce, keď mu povie človek, o ktorom ste si mysleli, že vás nemá rád, že váš najlepší kamarát vás ohováral tak hnusne, že si to neviete ani v najhoršom sne predstaviť. Ešte horšie je, keď to má nahrané. Toto by som nepriala zažiť ani svojmu nepriateľovi a nie to ešte nejakému môjmu priateľovi. Aj keď niekedy to tak neprežívam, napríklad keď som s ľuďmi, ktorých mám rada tak sa snažím nemyslieť na problémy a užívať si život, tak ako si ho užívajú aj oni. Oni svoj život milujú, ale ani jeden z nich neprežil to, čo ja. Ale nezazlievam im to, veď predsa oni jedniný vedia, čo mi je, keď sa snažím usmievať aj cez slzy. Takže teraz, čo som napísala na začiatku neplatí, iba týmto ľuďom, čo sú presnejšie traja sa zdôverím so všetkým. Milujem ich a nikdy ich nechcem stratiť. Čo je ešte lepšie, níkdy sme sa nepohadáli a vždy sa berieme ako samezrejmosť. Za toto im patrí jedno veľké ĎAKUJEM. Bez nich by som si svoj život nevedela predstaviť. Ale keď sa s nimi lúčim, tak zažívam peklo. Dostávam sa späť do každodennej depky a vždy sa ju snažím potlačiť veselými piesňami, ktoré si pustím do srdca, lenže srdce mi hovorí dosť a ja si púšťam tú istú smutnú pieseň stále dookola a cez ňu si usporiadam celý deň v hlave, keď nie celý život, čo som urobila zle. Potom si ľahnem a snažím sa zaspať, lenže moje srdce si chce stále vyliať city a tak si pustím znova tú istú pesničku a plačem do vankúša. Toto som ešte nepovedala nikomu. Len vám a cítim sa trošku lepšie, lebo som sa zdôverila internetu a úplne cudzím ľuďom, no toto ja neriešim. Riešim oveľa dôležitejšie veci a toto mi vôbec nevadí....